Sedím vo vlaku idúc na konferenciu do hlavného mesta a pred sebou mám prirodzene počítač. Môj ranný rituál začína čítaním spravodajstva. Donesú mi kávu a ja sa na chvíľku zamyslím. Ešte pred pár rokmi som ihneď po zobudení utekala do novinového stánku a priniesla som si  k rannej káve a čerstvému pečivu vždy aj noviny. Nikto ma vtedy nesmel vyrušiť. Táto chvíľka patrila k mojím obľúbeným.

• Papierové noviny sa čítali úžasne. Muži ich čítali od poslednej strany kde bol šport a jeho výsledky a my ženy sme ich čítali pekne po poriadku. Vôňu novín má ešte teraz v nose. Novinové stánky na ulici zanikli a my všetci čítame správy z internetu.

Popíjam kávu  a pohľadom sa sústredím na ľudí okolo mňa. Niekto drieme, iný pozerá do mobilu, pár ľudí sa díva na monitor počítača pre sebou.

• Nikto sa s nikým nerozpráva

 Ľudia prestali komunikovať nahlas. Áno, majú potrebu sa ku všetkému vyjadrovať anonymne na internete. Anonymita  dovoľuje ľuďom písať vulgárne, písať veci, ktoré by asi priamo nepovedali. Je ťažké zoči -voči niekomu  sa vyjadriť vulgárne, drzo, neslušne. Počítač to znesie a tak do spoločnosti dostáva neslušnosť, arogancia až nenávisť.

 
Pristúpil starší pán. Sadá si ku mne. Nevyberá ani mobil, ani počítač. Díva sa z okna a mierne sa usmieva. Všimol si, že som to zbadala. Bol to impulz do rozhovoru o krajine vôkol nás. Aj o jeho vnúčatkách- radostiach jeho života. Celkom som zabudla na internet. Toľko múdrosti a lásky k svojim blížnym som už dávno nepočula.
 
Prišlo mi nesmierne ľúto, že starček musel vystúpiť. Ani netuší, akým balzamom pre moju dušu bol. Ako zázračný deduško z rozprávky.
Zatváram počítač a nakazená chuťou do života prezerám okoloidúcu krajinu. Či je len krásna. Stokrát som tadiaľ cestovala a pre hlúpy počítač som tu krásu nevidela.
Zatvorme všetci počítače, vypnime mobily- aspoň na chvíľku  a tešme sa z reálneho sveta.